1. PREČO MÁM PREKONÁVAŤ SAMÉHO SEBA?

Nejdem písať, že viacerí ste ma prosili, aby som začala písať blogy, pretože je to úplná hlúposť. Nik ma o to neprosil, proste to prišlo tak nejak samo.

Keďže pracujem s jazykmi, hlavne s výučbou jazykov, tak sa bežne stretávam s ľuďmi, ktorí sú demotivovaní a častokrát sa ľutujú. Samozrejme sa stretávam aj s ľuďmi, ktorí sú plní elánu a motivujú mňa, aby som dokázala urobiť toho ešte viac. Ale moja otázka znie: ,,..Mali ste niekedy ten pocit, že pre seba robíte toho málo, že aj keď sa do niečoho pustíte, tak to nikdy nedotiahnete do konca a máte zo seba zlý pocit?". Viem, že od vás nedostanem odpoveď, a preto si odpoviem sama: ,,Samozrejme", každý z nás sa tak niekedy cíti, ale nebojte sa, je to bežná ľudská vlastnosť, takzvaná sebaľútosť.

Sebaľútosť je pocit nepohodlia, ktorý sa prejavuje v podobe zlej nálady a smútku. Môžete to zažívať vo vzťahu k sebe samým, ako aj k iným ľudom. Dnes by som sa chcela venovať sebaľútosti k sebe samým.

Sebaľútosť je stav, kedy chcete aby si vás ostatní ľudia všimli, aby vás ľutovali za to, že sa máte zle, že niečo nefunguje ako má, že potrebujete lepšiu prácu, viac peňazí, menej stresu, viac pohody... Ale treba sa vždy zastaviť a povedať si, čo som pre to urobil?

- Vstal som skôr, aby som to stihol, alebo som sebecky ležal v posteli doobeda.
- Išiel som do práce s optimizmom a nasadením, alebo som mal dopredu v hlave stanovené, že to bude na... deň.
- Naplánoval som si, čo dnes stihnem, alebo som si opäť večer sadol k telke a povedal som si, že zas som ten deň nevyužil naplno.

Veľa ľudí sa ma pýta, odkiaľ beriem energiu, že či vládzem, kedy som vstávala a pod.

Osobne vám poviem, NENÁVIDÍM, keď sa na mňa niekto ľútostivo pozrie a povie mi ,,och, ty si vstávala tak skoro?". Však to je každého dobrovoľné rozhodnutie, či chce vstávať skoro alebo nie! Ja som ten typ človeka, ktorý si nevie predstaviť spať do 12:00, zobudiť sa a nevyužiť ten deň naplno.

Každý deň máte k dispozícii 24 hodín = 86400 sekúnd, ktoré môžete využiť naplno.

Áno vstávam 5:20 každý deň (tých dvadsať minút je rezerva na dni, keď treba vstať ešte skôr). Predstavte si ten pocit... je 6:00 a vy ste pripravení vykročiť do nového dňa s plným odhodlaním. Je normálne, že ma uvidíte o 6:05 maľovať izbu, piecť koláč, prípadne vymýšľať výzvu na ďalší mesiac. Je bežné, že o ôsmej mám upratanú kanceláriu, odučené dve hodiny a urobené prípravy na ďalší týždeň. Ľudia nechápu, ale viete prečo? Lebo nie sú pripravení užiť si život naplno. Položme si otázku, kedy by som stihla ísť do obchodu, na kozmetiku, pomedzi to vymyslieť post na instagram, zvrtnúť kávu so Silviou, stretnúť sa so Saritou a vymyslieť program na ďalšie leto a odučiť niekoľko hodín denne? Áno, stáva sa, že moje telo prestane spolupracovať, že ma položí chrípka, je to normálne, ale zapamätajte si, vaše telo vám dovolí toľko, koľko je schopné uniesť, a tie reči ,,si ešte mladá, počkaj, keď budeš mať po 50tke“ si prosím nechajte pre seba. Poznám ľudí, ktorí v deväťdesiatke jazdia na bicykli do vedľajšej dediny len preto, aby si vypili kávu a išli s dobrým pocitom domov, poznám ľudí, ktorí mi v sedemdesiatke povedia, že sa chcú naučiť nemčinu, len preto, že chcú. A preto som sa rozhodla prvú tému môjho ,,mini blogu“ venovať sebaľútosti. Sebaľútosť je vražedná, nielen čo sa týka vzdelávania, ale aj bežného života. Zapamätajte si, ak to chcete niekam dotiahnuť, tak zabudnite na vysedávanie pred TV, celodenné hranie počítačových hier, vylihovanie do poobedia a nič nerobenie, pretože samo sa nikdy nič neurobí. A tí, ktorí ma uvidia ráno vešať záclony s podcastom v ušiach, nečudujte sa, som to proste ja! A výrok ,,nemám čas na učenie sa nového jazyka“ je pre mňa tak absurdný, ako keď niekto povie v pondelok, že sa teší na piatok. Prečo? Veď máte pred sebou nový týždeň, ktorý môžete chytiť do vlastných rúk a využiť ho na 100%. Nie som profi bloger, nepíšem dlhočizné statusy, nenahrávam profi videá, ale jedno viem, že jazyk sa dokáže naučiť každý, a preto tento príspevok neberte ako profi návod, ako prekonať seba samého, ale berte to ako radu od človeka, ktorý vie, čo je to učiť sa nové jazyky. Samozrejme, aj ja niekedy podľahnem ľútosti, lenivosti a urobím niečo zle. Niektoré kroky môžu byť krokmi vedľa, ale bez vedľajších krokov by ste neboli tam kde ste.

Na záver napíšem len jedno ,, S každým jazykom, ktorým hovoríte, žijete nový život. Ak viete len jeden jazyk, žijete len raz.” – české príslovie.

Toľko odo mňa na dnes, užívajte si sviatky a užívajte si každý deň svojho života!

Lektorka Soňa