Keďže celý mesiac sa u nás v Lingviko nesie v duchu ,,robiť chyby je ľudské", tak aj tento posledný blog by sme chceli venovať všetkým ľudom, ktorí chyby akceptujú a nepohŕdajú nimi.

Robiť chyby v jazyku, ktorý sa učíte je normálne, dokonca by sme mohli povedať, že chyby sú priam nevyhnutné. Len si predstavte koľko vynálezov vzniklo práve vďaka chybám.

Takisto to je aj pri výučbe jazyka, ak urobíte nejakú chybu, viete sa z nej poučiť, zapísať si ju a zapamätať si správnu verziu.

Ale čo ak sa chyba zopakuje?

Nevadí, môže sa zopakovať 5, 6, 7, 100krát, ale raz to poviete správne. Chce to len trpezlivosť a zdravý rozum.  Každý jeden z nás robí chyby, a to nielen v jazyku, ale aj v bežnom živote. Zamyslite sa koľkokrát ste sa pomýlili, že ste namiesto cukru dali do kávy soľ, koľkokrát ste si zobrali cudziu tašku, peňaženku, rúško, obliekli ste si tričko naopak, koľkokrát ste namiesto tlačidla uložiť stlačili vymazať. Mýliť sa je bežné, niekedy sa mýlime aj v životných rozhodnutiach, ale vždy sa vieme opraviť a ísť ďalej. Každá chyba má svoje čaro. A čo je na tom to najlepšie? Ten pocit, keď to konečne poviete, urobíte, vymyslíte.... SPRÁVNE.To je najkrajšia odmena.

Pre nás lektorov je veľmi dôležité, aby sa žiaci naučili nový jazyk správne. Ale existuje viacero metód, ktoré nás učia, ako žiakov opravovať. Áno, aj my sa stále učíme.

Kedy a ako chyby opravovať?

Ak vedieme aktivity, ktoré sú stavané na presnosť, je dôležité chybu opraviť ihneď, ak je aktivita zameraná na plynulosť, tak chyby je vhodné opraviť až na konci. Avšak najefektívnejšie je, keď sa študent opraví sám. Už chápete prečo sa na vás niekedy len usmejeme a čakáme? A potom sa zbadáte, porozmýšľate a poviete správnu odpoveď? Je to jednoducho povedané ,,naša technika opravy". Na chybu je najlepšie upozorniť výrazom tváre, gestom, otázkou, ... Myslím, že študenti naše gestá poznajú už veľmi dobre, možno aj preto máme vrásky už v mladom veku :D.

Chyby môžeme urobiť aj v technike výučby. Napíšem vám moju osobnú skúsenosť z detstva.

Keď som bola malá, začala som navštevovať umeleckú školu, milovala som maľovať a učiť sa jazyky. Išla som si za svojím a vydupkala som si, že budem navštevovať súkromnú jazykovú školu a výtvarnú. Nikdy som nevymýšľala s hudobnými nástrojmi ani spevom (myslím, že aj moji rodičia veľmi rýchlo pochopili, že s hudbou to u mňa nemá zmysel). Obrovské šťastie bolo, že som mala výbornú lektorku anglického jazyka, ktorá ma neustále motivovala a posúvala vpred. Avšak pri výtvarnej to tak nebolo, moja učiteľka mi nikdy neuštedrila pochvalu, čo bolo pre mňa, ako pre dieťa veľmi deprimujúce. Samozrejme, aj ja zastávam názor, že treba byť k chybám kritický, ale veľmi dôležitá je aj pochvala. Keďže ma moja učiteľka neustále kritizovala, tak som na výtvarnú úplne zanevrela. Viete kedy som sa k tomu opäť vrátila? Po 17tich rokoch! 

Vidíte čo dokáže urobiť kritika, pochvala, motivácia v živote dieťaťa? A nielen dieťaťa, ale každého, kto sa v živote niečo nové chce naučiť. Preto je dôležité pristupovať ku každému študentovi individuálne. U niekoho musíte tie chyby trošku prehliadnuť, privrieť očko, ale zároveň ho potom nenápadne opraviť.  Pri niekom inom to môžete urobiť hneď, pretože viete, že to sám vyžaduje. Každý sme iný, každý chápeme veci inak a každý z nás sa sem tam pomýli, ale pamätajte, každá chyba je začiatok úspechu, pretože ten kto chyby nerobí, tak sa nič nové neučí! Dúfam, že na konci nestlačím vymazať...